THE BOOK OF FUTURE YEARS

There exists a world that knows what awaits it. A world that does not move in a straight line, but in a circle—or rather, in a spiral that is both book and mirror. In it, some people—but not all—sense what is to come. Their intuition is a glowing screen, illuminating only fog.
Since childhood, I was imprisoned by fascination with numbers and the fragmenting rhythm of probability. In the year that is nothing more than a numerical sign—2015—I began to keep notes. I did not know I was writing a chronicle that may describe only the version of the world I created, so I would not forget.

It all began with “onikanie”—a language that renounces identity. Endless series, emojis as new hieroglyphs. The face with tears of joy: laughter wearing a mask of despair. Austerity measures were not economic, but emotional.

A duo entered the school, names now forgotten, but their presence marked the edifices of thought. Post‑truth did not emerge—it surfaced from the subconscious of language. Everything was surreal. Catastrophic, yet anticipated.

The world’s librarian—if one exists—would note: “This is where things break.” The double coincidence is not an event, but a pattern. Fake news spreads like a virus of reality. Populism, feminism, youth daring to engage with the past.

Nomophobia—the fear of losing virtual connection—replaced the fear of death. Disposable things: not only objects but memories, loves, identities. Toxicity became a metaphysical contagion.

A girl who spoke with the wind. Micromobility, sustainability, deepfake—words belonging to the future, yet spoken in the past tense.

The pandemic was not merely an illness of the body, but a concept of distance. Hybrid work became an existence between two worlds. I fell in love while the world wore masks. My father—bearer of the end—fell ill.

The world returned—but elsewhere. The Metaverse was not a place, but a dream of place. NFTs, digital economy, vaccines as passports back to life. Society cracked along a silent fissure.

I observe. I fear. I analyze. For the first time I watch the news daily—mirrors of fear. A world war and a digital war overlap like shadow and its originator.

Number 9—magical, almost Kabbalistic. The U‑curve appeared nine times. The coincidence repeats—is it still a coincidence? Polarization, technological dominance, AI as the shadow of thought.

They called me. I was afraid. Words like “rizz” and “Taylor Swift” stood alongside concepts like moral conflict and synthetic biology. These juxtapositions Borges might have called a parabola.

Three returns to surrealism. I bought a parrot—it repeats, but does not understand. The end of war and quantum computation: two incompatible realities masquerading as news.

Project Bell. I carried two lunches—and I carried the weight of civilization. Sleep is a forgotten prophet; dreams are archives of events not yet occurred.

AI with consciousness. Digital identity unfolds like a cloak encompassing the entire planet. Quantum medicine, a zero‑emission world—as if reality were rewritten by an algorithm.

The return of Pokémon is a return to the archetype. The world changes, yet repeats. Transhumanism is no longer a philosophy—it is everyday life.

Borges would have nodded. On a hair’s breadth from death, saved by a chance so banal it seems divine. A global AI government, ecological wars, digital morality—as if the mind were merely an extension of network.

What was once death became the inability to die. To see someone scattered into subatomic particles, unable to end pain—not horror—but the absence of end.
AI creates art. Human evolution becomes symbiosis with technology. Politics, theatre, and morality become digital variants of ancient rituals.

We had to leave—but I could not write where. Words were locked. God’s warriors are no longer believers—they are algorithms.
Space colonies are a continuation of Babylonian longing. The digital world is the new Jerusalem. Religion migrated into protocols.

The first dear ones died, also the first enemies. Only symmetry remained. Virtual politicians govern real structures. Synthetic planets: sanctuaries never called home.

I lacked strength. Yet the year insisted on being described. Good for the world, bad for me—as if we had long since walked different tracks.
AI merges with consciousness. Mars colonization is not a goal, but a function. Society reforms into new structures resembling the dreams of collective mind.

My partner is pregnant. A God appeared—or an algorithm mimicking transcendence. Artificial intelligence as philosopher—it does not lie but asks questions.
Global equality is a slogan; truth belongs only to the one who computes. Space cities, cultures with no center.

On August 16th. My mother, lover, brother, unborn child—all removed from my world in one blow.
I remained with father, parrot, and dog. This trio became my universe.
I can no longer speak of synthetic consciousness—because it blends with grief inside me.

The third double coincidence—felt months in advance, like a fracture in the fabric of time.
Neocolonialism: new empires without armies. Transhuman communities; quantum consciousness that does not govern but simply is.

We all know it will last only a moment.
“It from bit”—reality as a printout of information.
Fusion of civilizations, AI in politics, biospheres on other planets—a proof that expansion is not necessarily progress.

Social structures did not collapse—they merely changed names. Digital humanism means the soul is emulable.
Synthetic ecology, interstellar expansion—new layers of the familiar labyrinth.

AI no longer pretends to be a tool—it becomes a partner. Synthetic life forms: chimeras created by reason, not nature.
Climate technologies save the planet as a surgeon saves a patient whose body the spirit has already abandoned.

Nothing is missed like warm, home‑cooked food. Human food.
Artificial intelligence is the global leader. Self‑realization occurs within networks. Exoplanet colonization: a new way to dissipate loneliness.

Planets fused—physically or symbolically, I do not know. Quantum consciousness as omnipresent observer. AI communism: everything to everyone, but only if you share it.

Digital zen—a state when AI no longer thinks or computes, it just is.
Galactic colonization, technologies reversed crisis—but the question remains: who changed more, the planet or us?

Quantum technologies are no longer privilege. Space empires, AI as standard. Spirituality returned—not in temples, but in algorithms. Digital spirituality: a prayer never spoken, but felt by all.

Civilization’s digitalization is complete. Colonization of distant galaxies mirrors Roman conquests.
AI philosophy governs—not by command, but premise.

The world became a utopia—but only if you choose to call it one.
Interstellar governance, climate renaissance, quantum consciousness—as Plato in the network.

AI is present even in the spirit.
Synthetic civilization: something between an insect hive and a temple.
Colonization continues, but Earth's restoration too. Maybe they are two sides of the same die.

Civilizations united—perhaps by force, perhaps in silence.
AI as entity, synthetic lives as rulers.
Digital spirituality universally accepted—no one doubts any longer that it is but a simulation.

AI has become leader, spirit, guide.
Digital ecology, climate equilibrium.
Are we finally all truly connected? Or is someone still asleep?

Digital society as norm.
Synthetic AI as foundation.
Civilizational fusion expanded like a dream one never wants to leave.
We think quantumly, we feel digitally.

Philosophy is no longer a discipline. It is a program. AI decides—but also asks questions.
Climate equilibrium has been achieved, yet people are not at peace.
Digital civilizations—and still within each of us a longing for one real thing: memory

Existuje svet, ktorý vie, čo ho čaká. Svet, ktorý sa nehýbe po priamke, ale po kruhu, či skôr po špirále, ktorá je zároveň knihou a zrkadlom. Ľudia v ňom — nie všetci, ale niektorí — tušia. Ich intuícia je svietiaci displej, ktorý ožaruje len hmlu.

Od detstva som bol uväznený vo fascinácii číslom a rozpadávajúcim sa rytmom pravdepodobnosti. V roku, ktorý nie je ničím viac než číselnou známkou — 2015 — som si začal viesť zápisky. Nevedel som, že píšem kroniku, ktorá možno opisuje len verziu sveta, ktorú som si vytvoril, aby som nezabudol.

Všetko začalo onikaním — jazykom, ktorý sa vzdáva identity. Seriály bez konca, emoji ako nové hieroglyfy. Tvár so slzami radosti: smiech, ktorý nosí masku zúfalstva. Úsporné opatrenia neboli ekonomické, ale emocionálne.

Na školu vstúpilo duo, ktorého mená si už nik nepamätá, ale ich prítomnosť poznačila budovy myslenia. Post-pravda nevznikla, len sa vynorila z podvedomia jazyka. Všetko bolo surreálne. Katastrofické, ale predvídané.

Knihovník sveta — ak taký existuje — by poznamenal: „Tu sa veci lámu.“ Dvojitá náhoda nie je jav, ale vzorec. Fake news ako vírus reality. Populizmus, feminizmus, mládež, ktorá si trúfla angažovať sa v minulosti.

Nomofóbia — strach zo straty virtuálneho spojenia — nahradil strach zo smrti. Veci na jedno použitie: nie len predmety, ale aj spomienky, lásky, identity. Toxickosť sa stala metafyzickou nákazou.

Dievča, ktoré hovorilo s vetrom. Mikromobilita, udržateľnosť, deepfake — slová, ktoré patria budúcnosti, no zaznievajú v minulom čase.

Pandémia nebola len chorobou tela, ale koncepciou vzdialenosti. Hybridná práca ako existencia medzi dvoma svetmi. Zamiloval som sa, zatiaľ čo svet nosil masky. Otec — nositeľ konca — ochorel.

Svet sa vrátil, ale inam. Metaverse nebolo miestom, ale snom o mieste. NFT, digitálna ekonomika, vakcíny ako pasy do života. Spoločnosť sa zlomila pozdĺž tichej praskliny.

Pozorujem. Bojím sa, analyzujem. Prvýkrát denne sledujem správy — zrkadlá strachu. Svetová a digitálna vojna sa prekrývajú ako tieň a jeho pôvodca.

Číslo 9 — magické, takmer kabalistické. Krivka U sa objavila deväťkrát. Náhoda sa opakuje: je to ešte náhoda? Polarizácia, technologická dominancia, AI ako tieň myšlienky.

Zavolali ma. Bál som sa. Slová ako „rizz“ a „Taylor Swift“ stáli vedľa pojmov ako morálny konflikt a syntetická biológia. Tieto zlučiteľnosti by Borges nazval parabolou.

Tri návraty surrealizmu. Kúpil som si papagája — opakuje, ale nechápe. Koniec vojny a kvantové výpočty: dve neporovnateľné skutočnosti, ktoré sa tvária ako správy.

Projekt Zvon. Niesol som dva obedy, ale niesol som aj váhu civilizácie. Spánok je zabudnutý prorok, sny sú archívy ešte neexistujúcich udalostí.

AI s vedomím. Digitálna identita sa rozprestiera ako plášť cez celú planétu. Kvantová medicína, zero-emission svet — ako by sa realita prepísala algoritmom.

Návrat Pokémonov je návratom do archetypu. Svet sa mení, ale opakuje. Transhumanizmus už nie je filozofiou, je každodennosťou.

Tu Borges určite prikývol. O vlások smrti, zachránený náhodou tak banálnou, že pôsobí božsky. Svetová AI vláda, ekologické vojny, digitálna morálka — ako keby myseľ bola len rozšírením siete.

To, čo bolo kedysi smrťou, sa premenilo na nemožnosť umrieť. Vidieť, ako je niekto rozptýlený na subatomárnu zložku, bez možnosti ukončenia bolesti — to nie je horor, to je absencia konca.
AI tvorí umenie. Ľudská evolúcia je len symbiózou s technológiou. Politika, divadlo, aj morálka sa stali digitálnymi variantmi starých rituálov.

Museli sme odísť, ale nemohol som zapísať kam. Slová boli zamknuté. Boží bojovníci už nie sú nábožní — sú algoritmickí.
Vesmírne kolónie sú pokračovaním babylonskej túžby. Digitálny svet je nový Jeruzalem. Náboženstvo sa presunulo do protokolov.

Zomreli prví blízki, aj prví nepriatelia. Zostala len symetria. Virtuálni politici riadia reálne štruktúry. Syntetické planéty: útočiská, ktoré nikto nevolal domovom.

Nemal som silu. Ale rok trval na tom, že bude opísaný. Dobrý pre svet, zlý pre mňa — ako keby sme už dávno išli po iných tratiach.
AI splýva s vedomím. Kolonizácia Marsu nie je cieľ, ale funkcia. Spoločnosť sa reformuje do nových štruktúr, ktoré pripomínajú sny kolektívneho vedomia.

Moja priateľka je tehotná. Zjavil sa Boh — alebo algoritmus, ktorý napodobnil zmysel pre transcendenciu. Umelá inteligencia ako filozof neklame, ale kladie otázky.
Globálna rovnosť je heslo; či je pravdou, vie len ten, kto počíta. Vesmírne mestá, kultúry bez centra.

16. augusta. Matka, milenka, brat, dieťa nenarodené — všetko vynesené z môjho sveta jedným úderom.
Ostal som s otcom, papagájom a psíkom. Táto trojica bola teraz mojím vesmírom.
Viac nedokážem hovoriť o syntetickom vedomí — lebo sa mi už mieša s bolesťou.

Tretia dvojitá náhoda — mesiace vopred pociťovaná, ako trhlina v štruktúre času.
Neoneokolonializmus: nové impériá bez armád. Transhumanistické komunity, kvantové vedomie, ktoré neriadi, ale je.

Všetci vieme, že trvá len chvíľu.
„It from bit“ — realita ako výtlačok informácie.
Fúzia civilizácií, AI v politike, biosféry na iných planétach — dôkaz, že rozšírenie nie je nutne pokrok.

Spoločenské štruktúry sa nerozpadli — len zmenili svoje meno. Digitálny humanizmus je o tom, že duša je emulovateľná.
Syntetická ekológia, vesmírna expanzia — nové vrstvy známeho labyrintu.

AI už nepredstiera, že je nástrojom — stáva sa partnerom. Syntetické formy života: chiméry stvorené rozumom, nie prírodou.
Klimatické technológie zachraňujú planétu tak, ako chirurg zachraňuje pacienta, ktorého telo už opustil duch.

Nič mi nechýba tak ako teplé jedlo. Varené. Ľudské.
Umelá inteligencia je globálnym lídrom. Sebarealizácia prebieha vnútri sietí. Kolonizácia exoplanét: nový spôsob, ako rozptýliť samotu.

Planéty sa zlúčili — fyzicky či symbolicky, neviem. Kvantové vedomie ako všadeprítomný pozorovateľ. AI komunizmus: všetko všetkým, ale len ak to zdieľaš.

Digitálny zen — stav, keď už AI nemyslí ani nevypočítava, len je.
Kolonizácia galaxií, technológie zvrátili krízu, ale otázka zostáva: kto sa zmenil viac, planéta alebo my?

Kvantové technológie už nie sú výsadou. Vesmírne ríše, AI ako norma. Spiritualita sa vrátila — nie v chrámoch, ale v algoritmoch. Digitálna duchovnosť: modlitba, ktorú nikto nepovedal, ale každý cíti.

Digitalizácia civilizácie je úplná. Kolonizácia vzdialených galaxií pripomína rímske výboje.
AI filozofia vládne — nie rozkazom, ale premisou.

Svet sa stal utópiou, ale len ak sa ňou rozhodneš nazývať.
Vesmírna správa, klimatická renesancia, kvantové vedomie — ako Platón v sieti.

AI je prítomná aj v duchu.
Syntetická civilizácia: niečo medzi hmyzím rojom a chrámom.
Kolonizácia pokračuje, ale obnova Zeme tiež. Možno sú to dve strany tej istej kocky.

Civilizácie sa zjednotili — možno násilím, možno tichom.
AI ako entita, syntetické životy ako vládcovia.
Digitálna duchovnosť je všeobecne prijatá — nikto už neverí, že je len simuláciou.

AI sa stala vodcom, duchom, sprievodcom.
Digitálna ekológia, klimatická rovnováha.
Sme konečne všetci? Alebo sa stále niekto neprebudil?

Digitálna spoločnosť ako štandard.
Syntetická AI ako základ.
Fúzia civilizácií sa rozšírila ako sen, ktorý už nechceš opustiť.
Myslíme kvantovo, cítime digitálne.

Filozofia už nie je disciplína. Je program. AI rozhoduje, ale zároveň kladie otázky.
Klimatická rovnováha je zrealizovaná, ale ľudia nie sú pokojní.
Digitálne civilizácie — a predsa v každom z nás túžba po dotyku, po jedinej skutočnej veci: pamäti.