2. Zodpovednosť – Ako reagovať, byť zodpovedný a spoľahlivý
Zvyčajne máme tendencie hromadiť kapitál. Nie iba hmotné veci, ale aj skúsenosti, radosť, vlastné identity. Na druhej strane však rovnako zabúdame, isté veci sa z našich životov vytrácajú – čo môže byť prinajmenšom tak dôležité, ako ich zhromažďovanie. Bez toho, aby sme si to obzvlášť uvedomovali sa prirodzene vzdávame predmetov a myšlienok. Pripravení strácať, či už svet kvôli klimatickým katastrofám, politický boj proti reakčným silám, kľúče alebo životné šance (v zmysle nenapĺňania kvót úspešného života), sme tiež pripravení zotavovať, preusporadúvať, reagovať a byť zodpovední. Môže to byť ustanovujúca reakcia, cez ktorú sa stávame sami sebou, dostávame a opúšťame, prehrávame a reagujeme. Takže to, KÝM sme, KTO ku komu prehovára, je prirodzene decentralizované, premiestňované, v nekonečnom procese zabúdania. V čom sa môžeme rozchádzať je, ako veľmi sa straty obávame. Bohatí majú čo stratiť. My stratou žijeme. Musíme robiť spojenia a prieniky naprieč priestorom a časom. Obzvlast aktualna je generačná priepasť. Vyjednávanie sveta nie pre seba, ale pre tých, ktorí nemôžu hovoriť. Ľudia a ne-ľudia, ktorí prídu. Tu a tam, mať trpezlivosť načúvať. Starať sa. Nedizajnujeme budúcnosť priamo. Budúcnosť zliepame, dávame dokopy, ustanovujeme. Svet nie je samozrejmosťou, nie je len tak. Je prienikom našich perspektív, záujmov, afektov, náklonností, záľub a ašpirácií.
4 .Starostlivosť
Starostlivosť je stále vo veľkej miere nesprávne považovaná za privátnu iniciatívu jednotlivcov, či dokonca feminizovaná. Musíme požadovať jej univerzálne miesto v spoločnosti nás, ľudských bytostí. Starostlivosť nie je špecifickou odmenou či akousi províziou, je to principiálny spôsob ľudského konania, je niečím, čo nás spája a umožňuje nám socializovaný život. Viaže sa k repetícii, obnove, vzájomnosti, či dokonca k rituálom. Popri hlavnom, pravidelne sa opakujúcom type poskytovania a prijímania opatery jestvuje nepreberné množstvo iných jej prejavov - od obdarúvania, cez starostlivosť o domácnosť, až po obetovanie sa. Čo spája tieto rôznorodé sociálne prejavy je ich schopnosť tvoriť mnohohlasnú opozíciu kapitalistickým ekonomikám a neoliberálnym doktrínam, ktoré sú založené a fungujú výlučne na generovaní profitu a na princípe „niečoho za niečo“. Ekonómie, alebo radšej ekológie starostlivosti (a nielen ony) na druhej strane tvoria a kultivujú hodnoty, ktoré nie sú založené na ich akumulácii, ani kapitalizácii: hodnoty neredukovateľné na ich vzájomnú výmenu. Dopustili by sme sa však veľkej chyby, ak by sme chceli jednoducho „prepnúť“ z princípov vykorisťovania a ľahostajnosti (dominantných foriem sociálneho zaobchádzania dneška), k starostlivosti a solidarite. Jestvuje množstvo spôsobov, typov a odtieňov našich vzájomných vzťahov. Potrebujeme „vykryť“ obzvlášť situácie, kedy nepriazeň je v opozícii k spoločnému záujmu, dohode alebo poskytovaniu opatery. Držíme spolu navzájom. Pomyslime si na PSOV a UMENIE: s akou ľahkosťou hovoríme o zaobchádzaní s nimi. No manipulatívne počínanie si vo vzájomných vzťahoch pripustíme len málokedy.
6.
Spotreba
Práca je prepletena so spotrebou. Ide o začarovaným kruhom neustále sa zrýchľujúcej akcelerácie. Kým naše spoločnosti a ekonómie zvykneme tradične vyhodnocovať najmä z hľadiska produkcie a výroby, dnes je už viac než jasné, že spotreba je urcujucim principom sucastnej ekonomiky. Jej aktuálna politizácia vyplýva priamo z environmentálnych záujmov a z politík identít. Nejde nam iba o boj s hyperkonzumerizmom, ktory nici nasu aj vase planétu, ale o porozumenie, ako hlboko zasahuje do našich životov. Spotreba a my ako spotrebitelia by sme však nemali byť iba démonizovaní a obviňovaní zo súčasného vykorisťovania Zeme. Nie je to našou túžbou, ale spojeniami a vektormi, ktoré rozširujú a kapitalizujú svoj efekt. Vymanenie sa z kruhu práce a spotreby je primárne politickým, nie individuálnym problémom jednotlivca. V opozícii k tomu je však naša zodpovednosť za životy, ktoré žijeme, ich zmysluplná investícia. Mali by sme sa starať o svoje potreby a reflektovať ich, rovnako tak svoje očakávania, priority alebo strachy. Adidivny rytmus konzumného života je potrebné sformovať späť do transformačného rytmu zmeny nás, do transformačného procesu stávania sa samými sebou, prináležania a spolupatričnosti s našim prostredím.
Epizóda 8
Po-covidová normalita
Prave teraz, ked sa zda ze pandemia covid 19 polavuje, je na ustupa, vracia sa, stale hrozii a zostava je otazka psychohygieny, spolupatricnosti, solidarity a empatie viac nez aktualna. Hovorime o ludoch ktori bojuju v prvej linii. O nasadeni a vycerpanie. Otvara sa biopolitika nasich zivitov a volame po redefinicii pojmov ako je starostlivost, spolupatricnost, verejny zaujem, a vizia uspesneho a zmysluplneho zivotq.
Cokolvek to znamena, vraciame sa naspat k nejakej normalite. Uvidime to na co mame silu, odhodlanie a odvahu pobit sa za to, za zlepsenie nasich podmienok, hladat nase nove odvazne “ja”
Pretože už nejde o prekračovanie niečoho – transgresiu, menšinové alebo individualistické pohľady, ktoré sa líšia od kultúrnych vojen a predošlých vĺn emancipácie, odohrávajúcich sa od šesťdesiatych rokov. Dnešný boj prebieha za preusporiadanie vnímania a rekonštruovanie toho, čo je normálne, nie naopak. Keď prekonáme zložité časy, kedy vypíname komp po desiatkach zoom-meetingov týždenne, keď sa vrátite domov z festivalu, premýšľajte o prostej, čírej normálnosti, o správaní ľudí navôkol, o vašich mravoch, morálke, zmenách. Pretože toto nie je iba spôsob, akým uvažujeme o našich životoch a prostredí, v ktorom sa odohrávajú; toto je spôsob, akým reprodukujeme náš súčasný rád, alebo vytvárame nový.
